Bolo to na začiatku 70-tych rokov minulého storočia, keď sa západný svet stále viezol na vlne rozvojového optimizmu. Charakterizovala ho viera v potenciál veľkých rozvojových intervencií realizovaných od stola v Európe či Amerike. Neraz mali podobu napríklad diaľnice, po ktorej dodnes veľmi nejazdia autá. Práve v tomto období prišli Nóri so spásonosnou myšlienkou.

Rozhodli sa postaviť továreň na ryby pri veľkom slanom jazere Turkana, v odľahlej, suchej a extrémne chudobnej oblasti Kene. Všetci majú predsa radi ryby (teda všetci Nóri iste), zrejme si povedali.

Do projektu, ktorého cieľom bolo dať miestnym ľuďom prácu, jedlo a ryby na export, a tým ich vytrhnúť z extrémnej biedy, napokon podľa agentúry Associated Press Nóri vložili 22 miliónov vtedajších dolárov, čo v dnešných cenách činí až 136 miliónov v americkej mene (116 miliónov eur).

„Nauč kenského pastiera dobytka chytať ryby a nakŕmiš ho do konca života”

Továreň síce skutočne postavili a otvorili, no už o niekoľko dní ju opäť zatvorili a zatvorená je dodnes. Keď ju pred desaťročím navštívil reportér agentúry Reuters Tim Cocks, ktorý je autorom parafrázy známeho príslovia v medzititulku, videl, že si tam rybári nanajvýš tak skladujú sušené ryby.

Nóri vtedy v dobrej viere urobili hneď niekoľko chýb a účinok rozvojovej spolupráce v boji s chudobou oslabili, ak nie celkom zrušili. Okrem iného nezohľadnili fakt, o ktorom píše Business Daily Africa v článku o obyvateľoch oblasti – Turkáncoch – a to že od rýb bočia v obavách pred „hnedými zubami, zápachom a malými kostičkami, ktoré sa im krížia v krku”.

Pastieri dobytka pri jazere Turkana v severozápadnej Keni si na ryby nepotrpia
Zdroj: DogDocs

Táto predstava je len odrazom vnímania tamojších tradičných pastierov dobytka, že rybami sa živia len chudáci, tí šťastnejší predsa majú dobytok. Aspoň to môžeme odvodiť z výpovede miestneho obyvateľa Philipa Ayaneho z turkánskej dediny Nandapa pre agentúru Reuters. „Ak chytáte ryby, znamená to, že ste chudobný, lebo nemáte dobytok,” hovorí Ayane. Rybárčiť tak podľa neho chodia len tí, ktorí prišli kvôli suchu o všetko a inú možnosť nemajú.

Továreň na ryby pri jazere uprostred polopúšte tak zostala takzvaným „bielym slonom”, pamätníkom mnohých neúspešných rozvojových pokusov o potlačenie chudoby. Tento konkrétny príklad nielenže veľmi prehľadne ilustruje slabé stránky rozvojových iniciatív, ale zároveň aj to, ako im predchádzať a reálne potláčať extrémnu chudobu.

Napríklad pozorným načúvaním tým, ktorým chceme napríklad postaviť továreň na ryby. Možno ju v skutočnosti nechcú a hodilo by sa im niečo celkom iné.

Priorita číslo 1

Ak čosi charakterizuje predstavu verejnosti o rozvojovej spolupráci, je to predstava o potláčaní chudoby vo svete. Vypovedajú o tom nielen prieskumy verejnej mienky, ktorých výsledky tento rozmer rozvoja opakovane zdôrazňujú (napríklad posledný špeciálny Eurobarometer k tejto téme), ale zhodnú sa na tom aj prakticky všetky národné, regionálne a medzinárodné stratégie a plány. A nenamietajú ani mimovládne organizácie vrátane tých slovenských (viď anketa v závere článku).

Boj proti chudobe je prvým zo 17-tich Cieľov udržateľného rozvoja, ktoré v roku 2015 prakticky unisono prijali členské krajiny Organizácie Spojených národov. V súlade s týmto cieľom by sme mali do roku 2030 potlačiť chudobu vo všetkých jej podobách. Na celom svete.

S deklarovaným odhodlaním krajín globálneho Severu potláčať chudobu na Juhu sa to však ťahá omnoho dlhšie než od roku 2015. Veď Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), klub ekonomicky najrozvinutejších krajín sveta, ktorého je Slovensko členom, zakotvil boj proti chudobe do samotnej svojej definície oficiálnej rozvojovej spolupráce už pred viac než polstoročím.

Definícia podľa OECD totiž už od roku 1961 hovorí, že hlavným cieľom oficiálnej rozvojovej spolupráce (ODA, Official Development Assistance) je „podpora ekonomického rozvoja a blahobytu rozvojových krajín”. Definíciu neskôr ešte podčiarkol záväzok, ktorý sformulovala OSN o 0,7 percentách hrubého domáceho produktu (neskôr hrubého národného dôchodku), ktoré by mali rozvojovým krajinám poskytovať krajiny rozvinuté práve na to, aby im pomohli dostať sa z chudoby.

Dodnes tento rozpočtový cieľ splnilo len niekoľko bohatých krajín (Veľká Británia či Švédsko) a efektivita rozvojovej spolupráce pri potláčaní chudoby sa od prijímateľskej krajiny ku krajine líši. Zatiaľ čo vo Vietname podľa podľa odborného portálu Devex aj vďaka rozvojovej spolupráci extrémna chudoba prudko klesla, v mnohých krajinách subsaharskej Afriky – napríklad Nigérii či Zambii – je naopak extrémne chudobných čoraz viac ľudí.

Funguje teda rozvojová pomoc pri potláčaní chudoby? Aj áno, aj nie…

Riskantné dobrodružstvo

„V skutočnosti je ODA v prvom rade riskantnou investíciou, niekedy uspeje, inokedy zlyhá. To je podstatou hry,” vysvetľuje vo svojom nedávnom článku Hans Dembowski z portálu D+C Development and Cooperation. V článku s istými výhradami, ale obhajuje rozvojovú spoluprácu ako nástroj boja proti chudobe. Hovorí, že si skrátka treba priznať, že rozvojovka je riskantná a mnohokrát neuspeje, no to neznamená, že ako taká celkovo neprináša výsledky.

Dembowski pritom vymenúva úspešné príklady, od veľmi úspešnej Južnej Kórei cez pomerne úspešný Bangladéš po obstojnú Ghanu či Rwandu, namiesto účelového vyťahovania čerešničiek ako je Niger či Stredoafrická republika, kde to z rôznych dôvodov nefunguje vôbec.

V skutočnosti sa výstupy v kritickom žánri „ponosa na rozvojovku” vyskytovali prakticky od počiatku jej poskytovania. Počnúc napríklad J.F.Kennedym ošomrávajúcim vtedajšiu USAID, po kontroverzne prijatú štúdiu tzv. Meltzerovej komisie zriadenej americkým kongresom z roku 2000, ktorá identifikovala zlyhania v 50-tich percentách rozvojových projektov Svetovej banky.

Alebo ešte novšie tvrdenia rozvojovej konzultačnej skupiny McKinsey prevádzkujúcej portál Devex pre rozvojových profesionálov z roku 2012 o 64 percentách neúspešných prípadov, či plejádu „fundamentalistických odporcov rozvojovej spolupráce”.

Dembowski nazýva fundamentalistami tých, ktorí podľa neho majú v kritike rozvojovej spolupráce v mnohom čiastočnú pravdu, no celkovo preháňajú a sú príliš kategorickí. A teda uvažujú v zmysle „je to tak a určite nie inak – a nič medzitým”. Čo Dembowski na základe mnohoročných uchopiteľných výsledkov rozvojovej spolupráce v boji proti chudobe, ale napríklad aj proti detskej či materskej úmrtnosti a ďalším najzákladnejším ukazovateľom ľudského (ne)rozvoja, striktne odmieta.

Jedným zo sprievodných znakov bohatnutia sveta je rastúca vzdelanosť žien a dievčat
Zdroj: UNAMA

Problém, prečo rozvojová spolupráca v boji proti extrémnej chudobe neraz zlyháva, tak môže tkvieť niekde inde. Willem Fourie z Pretórijskej univerzity v Juhoafrickej republike vo svojom článku s názvom Zachovanie integrity rozvojovej spolupráce v boji proti pretrvávajúcej chudobe na panafrickom portáli Pambazuka News poukazuje na jedno možné vysvetlenie. A to nedôsledné plnenie našich vlastných cieľov.

Zjednodušene povedané, radšej realizujeme istejšie rozvojové projekty a vyhýbame sa tým náročnejším a potenciálne menej úspešným. Vypovedajú o tom aj čísla, ktoré poukazujú na jasnú nekonzistentnosť našich cieľov s realitou.

Podľa údajov Svetovej banky sa dnes približne 45 percent všetkých extrémne chudobných ľudí na svete nachádza v Afrike, z jej 54 krajín až 32 radíme medzi takzvané najmenej rozvinuté krajiny sveta. No zároveň objem zdrojov na rozvojovú spoluprácu smerujúcich do Afriky dosahuje podľa OECD len približne 20 percent.

Napríklad Slovensko podľa „AidWatch-u” – správy, ktorú o rozvojovej spolupráci Slovenska každoročne vydáva Platforma mimovládnych rozvojových organizácií, poskytlo v roku 2015 pre najmenej rozvinuté krajiny len 21,6 percenta a až 78,4 percenta šlo do stredne rozvinutých krajín. A v ďalších rokoch to nie je veľmi odlišné.

Podľa správy Platformy totiž zaznamenávame v rozvojovej spolupráci trend, že sa donori – a teda darcovia – sťahujú z komplikovaného prostredia najmenej rozvinutých krajín s vyšším rizikom neúspechu. Aby nezlyhali, čo sa doma zle vysvetľuje. „Pritom práve najmenej rozvinuté krajiny sú najviac postihnuté chudobou,” dopĺňa k téme novšia správa za rok 2017.

Fourie, Dembowski aj správy AidWatch vidia nasledovné riešenie určitej neúčinnosti ODA v boji proti extrémnej chudobe: ODA by sa mala podľa nich snažiť v prvom rade plniť hlavný cieľ rozvojovej spolupráce, ktorým je boj proti extrémnej chudobe. A neodkláňať sa od neho napríklad kvôli tomu, že politici nie sú schopní verejnosti vysvetliť vyššie straty, ktoré vznikajú vtedy, keď sa ODA sústredí na pomoc najmenej rozvinutým, no o to viac potrebným krajinám.

Anketa

Myslíte si, že je ODA efektívnym nástrojom na potláčanie extrémnej chudoby? Ak áno, prečo, ak nie, prečo?

Adriana Mahdalová, SAVIO

Ak sa ODA používa efektívne, môže byť vynikajúcim nástrojom na eliminovanie chudoby vo svete. V rozvojovej spolupráci je preto nevyhnutné reflektovať potreby miestnych a spôsoby na zvýšenie ich životnej úrovne hľadať spolu s nimi. Súčasťou spoločných riešení v našich projektoch je preto vzdelávanie, od základného a stredného, cez výmenu skúseností, po budovanie zručností či expertízy. Vzdelanie je prvým krokom k sebestačnosti miestnych a eliminovaniu chudoby.

Bohuslava Bánová, Nadácia Integra

Rozvojovú spoluprácu považujeme za efektívnu pri potláčaní extrémnej chudoby, ak ide o udržateľné projekty zamerané najmä na investície do vzdelania najchudobnejších či poskytovanie pracovných príležitostí. Vďaka nim majú títo ľudia lepšie príležitosti na trhu práce. Nadácia Integra spolu s miestnymi partnermi prevádzkuje sociálny podnik v slume Kibera v Keni, poskytuje odborné vzdelávanie či vytvára pracovné príležitosti pre pestovateľov makadamových a kešu orechov v Keni.

Andrea Najvirtová, Človek v ohrození

Ak je ODA nastavená dobre, je jedným z najdôležitejších nástrojov na potláčanie chudoby. V takom prípade dokáže chudobným ľuďom pomáhať veľmi konkrétne. Napríklad Človek v ohrození nedávno dobre cieleným projektom v severnom Iraku zaistil prístup k vzdelávaniu 1400 školopovinných detí zasiahnutých vojenským konfliktom, čím prispel k prevencii vzniku tzv. stratenej generácie detí žijúcich v chudobe bez lepších vyhliadok na budúcnosť. Aby však pomoc bola efektívna, je dôležité, aby boli nástroje ODA nastavené tak, aby pomáhali práve tým najchudobnejším skupinám obyvateľstva.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Rozvojová spolupráca, ktorý si v PDF verzii môžete stiahnuť TU.

Autor: Peter Ivanič